Kalendár je systém na výpočet dostatočne veľkých časových intervalov, ktorý je založený na periodicite pohybu nebeských telies. Solárne kalendáre sú založené na pohybe Slnka, lunárne kalendáre sú založené na pohybe Mesiaca, lunisolárne kalendáre sú založené na pohybe Mesiaca a Slnka súčasne.
Jednou z dôležitých jednotiek každého kalendára je týždeň. Týždeň je časové obdobie siedmich dní. Pre človeka, ktorý efektívne plánuje svoje pracovné aktivity, má týždeň ako časovú jednotku veľký význam.
História kalendára
Samotný termín kalendár k nám prišiel zo starovekého Ríma a preložený z latinského calendarium – dlhová kniha. História hovorí, že u Rimanov bolo zvykom splácať dlhy a platiť z nich úroky v prvé dni v mesiaci, v dňoch takzvaných kalendárov.
Prvé analógy kalendárov sa však objavili dávno pred založením Rímskej ríše.
V okolí mesta Nabta Playa, ktoré sa nachádza asi 800 kilometrov od Káhiry, bol objavený azda prvý ročný kalendárny kruh v histórii ľudstva. Vytvorili ho polokočovné kmene pastierov, ktoré v tých časoch obývali územie moderného Egypta. Pomocou tohto kruhu, ktorého východiskovým bodom bolo objavenie sa hviezdy Sirius na oblohe, obyvatelia kmeňa sledovali začiatok obdobia dažďov. Výdatné zrážky zmenili horúcu púšť na skutočnú oázu s lúkami ideálnymi na pastvu.
Približne v rovnakom období histórie sa medzi kmeňmi, ktoré obývali územia dnešného Nemecka, objavil analóg kalendára. V histórii sa zachoval ako Gosekov kruh, ktorého východiskovým bodom bol deň zimného slnovratu.
Nasledujúce odkazy na mechanizmy výpočtu času sa vzťahujú na Staroveký Egypt. Tu bol kalendárny rok časový interval medzi dvoma susednými heliakálnymi východmi hviezdy Sírius. Egypťania potrebovali kalendár na určenie okamihov záplav rieky Níl, ktoré sa opakovali z roka na rok. Prírodný jav mohol zničiť všetku úrodu obyvateľov starovekého Egypta. Keďže však farmári vopred vedeli, kedy sa tak stane, úrodu zozbierali vopred a pripravili sa na kultiváciu pôdy, ktorá sa po skončení povodní stala úrodnejšou a pružnejšou na obrábanie.
Je pozoruhodné, že staroveké kalendáre nemali jasnú organizáciu a v rôznych kultúrach mali originálnu štruktúru. Napríklad Kelti rozdelili týždeň na 9 dní, u Egypťanov ich tvorilo 10 a starí Germáni žili dlhé týždne, ktoré tvorili až 14 dní.
Týždne pozostávajúce zo 7 dní sa prvýkrát objavili na starovekom východe. Každý deň v týždni dostal názov nebeského telesa: pondelok – Mesiac, utorok – Mars, streda – Merkúr, štvrtok – Jupiter, piatok – Venuša, sobota – Saturn, nedeľa – Slnko.
Sedemdňový týždeň zodpovedá aj biblickým písmam, podľa ktorých sa Boh celých šesť dní zaoberal stvorením sveta a na siedmy deň sa konečne rozhodol odpočívať.
Konečný koncept sedemdňového týždňa stanovili Rimania. Všetko to začalo tým, že astronóm Sosigenes z Alexandrie na príkaz Caesara vyvinul takzvaný juliánsky kalendár, ktorý mal 12 mesiacov a 365 dní. Rimania ďalej rozšírili tento kalendár po celej ríši, od horúceho Egypta až po nekonečné lesy Nemecka.
Juliánsky kalendár trval až do 15. storočia, po ktorom ho pápež Gregor XIII. nahradil gregoriánskym. Prakticky sa nelíšil od svojho predchodcu, ale bol presnejší a bližšie k správnemu času na zmenu ročných období. Dnes väčšina krajín sveta používa gregoriánsky kalendár.
Potreba zavedenia kalendárov a ich analógov medzi národmi staroveku a postupný posun všetkých civilizácií k jednotnému usporiadanému kalendáru svedčí o osobitnom vzťahu ľudí k času. Kalendár nie je len skvelým nástrojom na organizovanie, ale aj nepostrádateľným nástrojom na zaznamenávanie dôležitých dátumov a udalostí v histórii, ktorý vám umožní odovzdať spoľahlivé informácie budúcim generáciám ľudí.
